ascha

Humans are vulnerable. That's why I feel very human now.

Nad mojou posteľou zaprašené police kdesi v Krakowe, poloprázdne chodby internátu.
Ako sa zakrvavený uterák hompáľa na tyrkysovej šnúre na prádlo natiahnutej skrznaskrz cez izbu.
Prvý krát som dopustila, aby som sa bála. Prvý krát mi povedali "nevieme, čo s vami bude".
Mať 70 rokov a život za sebou, bolo by mi srdečne jedno, že som mala na Deň Detí ohňostroj v hlave.
Ale ak 21 ročnému človeku oznámia, že nikdy nebude môcť šoférovať auto alebo mať deti, nieje mu všetko ledabolo ukradnuté.

Keď sa človek zmieri s minulosťou and he vows not to repeat it again, there comes another strike. I finally made my peace and I can forget it now. Literally. 

Som permanentne unavená a mám v strede hlavy dieru, ktorá bolí. Nedokážem spať ani sa učiť, neviem si zapamätať jednoduché slovné spojenia, nepamätám si jeho tvár.
Nedokážem si vybaviť súbežnosť včerajšieho dňa, nevychádzam z izby. Pre istotu. Aby som sa opäť nestratila v najjednoduchšom centre mesta, v ktorom žijem už rok.
Nepociťujem hlad ani smäd, ľudia vyzerajú inak. Život, ktorý bol býval je nadobro preč a ja si nedokážem zvyknúť na ten nový.

Somebody tell me something. Somebody calm me down. Somebody make me not have epilepsy.