ascha

Píšem ako ďábel. A ja to viem.
Viem raniť, dotknúť, potešiť, zaujať, prehĺbiť.
Viem čarovať.
A to si uvedomujem.
Moje majstrovstvo slova vzrastá každou emocionálnou chvíľkou.
Moje slová tečú ako potok.
Tečú a nič ich nevie zastaviť.
Moje myšlienky nechcú prestať.
Idú, idú, neviem sa ich zbaviť!

Emócie, emócie!!!
Prečo je ich toľko??

Prečo nemôžem byť obyčajným smrteľníkom?
Prečo musím bolieť??
Prečo moja duša prepisuje prázdne jesenné vety na temné chladné rána?

Prečo bujnejú, vzrastajú, pučia?!
Je ich tak veľa.
Neviem kam.
Prsty nestíhajú.
Idú tak rýchlo.
Nerozmýšľam.
Bolí to.

Bolí ma, že príšem tomu, ktorý to nečíta.
Som výnimočná.
Moje slová sú výnimočné.

A budem písať do smrti.
Budem.

Chcem len zatvoriť oči a nemyslieť.
Neviem to.
Chcem ísť ďaleko.
Byť sama.
Na ostrove.
S vysokorýchlostným internetom.
S kokosmi na palme.

Nie, nemám rada horúčavu.
Chcem ísť na Himaláje.
Ďaleko, na Kilimandžáro.

Nie, hlúposť.
To je nepotrebné.
Prečo má človek utekať?

Je správne byť sám?
Myslím, že áno.

V duši, kedykoľvek a kdekoľvek.