Sedím tu. Zasmradená od cigariet. Plná pizze so slaninou, chilli a nivou. Rozmýšľam. Napísať, albo nechať tak? Počkať na ďalší vlak? Nie, okakať to. Bože prečo je to také ťažké?! Pochopí, alebo nie? Je priskoro, alebo som to spackala.. Mám sa ozvať prvá? Píšem blog, ako kača. Lebo sa bojím reakcie. Bojím sa, čo povie. Bojím sa.. že zostanem sama.. že stratím najbližšiu osobu môjho života. Že budem ďalej sama v tejto klietke. Že Pejko nebude. Že nebudeš mať rád Harabudru. Áno, píšem Tebe. Lebo.. prečo? Lebo.. Dedomráz sa nevopchal do komína a ja to viac nevydržím, tak mi vidly vopchám pod riť a on vyletí von jak ten šíp. Sprostosť, áno.. osrať celé AC!! Aj Slovan!! Koko*i sú to!!
Nechcem Ti závidieť pivo. Chcem ho piť s Tebou. Nechcem Ti závidieť Teba. Chcem byť s Tebou.
A .. je mi jedno ako zareaguješ. Možno je to pre Teba skoro. Možno nie.. Možno bude zajtra pršať, a možno majstrovstvá 2011 nebudú v našom meste.
Chcem ísť ďaleko. Kde nás nikto nepozná. Kde nemáme minulosť, ani budúcnosť. Kde je iba prítomnosť. Ja a ty.
Vieš kde to je? Je to v bloku, ktorý vidím z môjho okna. Je to pri Tebe.
Áno.. Neverím bolo písané pre TEBA.
Sedím.. snáď... (napísané pre TEBA)
05.04.2008 22:10:00
Komentáre
uuf
Váham, neviem čo si myslieť, čo povedať, kam ísť, čo cítiť..
Som poznačený minulosťou, toľko spomienok, toľko zážitkov... Všetko je dnes však preč, každý odišiel... Ostalo ich málo...
Možno len jedna
Naozajstná, pravá , nefalšovaná , je sama sebou, cíti čo ja cítim, rozumie, je šibnutá? Je v tom nejaký háčik? Je toto možné...
Váham...
A robím presne to čo vždy...
NIČ....
sedím ako puk...
nepoviem ani slovo...
cítim sa trápne...
Bude to chápať? Bude si myslieť, že som blb? Neviem...
Skôr sám sebou... Túžiaci po svojej slobode... Túžiaci po svojom AMERICAN DREAM....
Nepoviem nič... Som to ja.... "Neverím", že sa to dá pochopiť...